„V prieskumoch našich stredoškolákov sa uvádza, že vedia síce čítať, možno aj rozmýšľať, ale nevedia rozprávať. Nevedia vyjadrovať to, čo sa naučia, a to je spojené s myslením. Nielen že „myslím teda som“, ale myslím, teda rozprávam a viem ako rozprávam,“ hovorí Vincent Tkáč.

Na ŽLF pravidelne ponúkajú práve témy z okruhu rétoriky, ako je kultúrnosť rečníckych prejavov, veľmi vydarenou témou bola téma štátny jazyk, alebo štát chráni slovenčinu v súvislosti s novelou zákona o štátnom jazyku. Na tento rok prichystali podľa Vincenta Tkáča niečo jednoduchého a niečo veľmi zložitého zároveň - tému – Oslovovanie, onikanie, vykanie, tykanie v spoločenskom styku v rečníckych prejavoch a vo vzťahoch medzi ľuďmi.

„Ľudia sa navzájom oslovujú, vstupujú do vzájomných vzťahov na verejnosti a zisťujeme, že je tu veľký nedostatok nielen slušnosti, ale aj jazykovej správnosti a kultúrnosti. Spomínam jeden príklad a nie je dôvod ho nespomenúť: v slovenskom jazyku sa nedá vysloviť vy hlupák, teda druhá osoba množného čísla a hlupák k tomu. Máme na Slovensku politika, ktorý to v priamom prenose povedal svojmu súperovi v diskusnej relácii Sito: ,Pán ... vy ste ale veľký hlupák.‘ Jazykovo to nebolo napadnuteľné, ale eticky, morálne – žumpa. Tento človek naďalej úspešne ,podniká‘ v politike.“

Vincent Tkáč hovorí o výraznej dynamike vo vzťahoch: „Ja svojim rodičom onikám a mne moji vnuci tykajú. Je tu veľký vývoj v sociálnych vzťahoch - že to k nám prichádza s americkým spôsobom života, americkým spôsobom vzťahu, tomu sa zabrániť nedá, ale nemali by sme to brať ako nosnú vlnu. To je ako cunami, zmetie všetko kultúrne, historické, slovenské...“

Beáta Jarošová, novinársky workshop